Tam, kde muži nemôžu...

Zo sna ma zobudil mobil. Prišla mi SMS-ska od Tamarky: ,,cakala som viac, dolieha na mna sklamanie..." Zasmiala som sa keď som si spomenula na všetky jej sms-ky po... ,,No to ešte dopadol dobre.“ povedala som si nahlas a pozeral som sa na čas. Bolo niečo pred piatou, a tak som sa pomaly postavila na nohy. Aj tak by som okolo pol šiestej musela vstávať do školy. Pomaly som sa došuchtala do mojej malej kuchynky, ktorá bola delená s obývačkou len malým kuchynským pultom, za ktorým boli s opačnej strany prisunuté tri stoličky. Zapla som rádio a čakala som pri svojom kávovare než sa preberie zo šoku a začne pracovať. Ako každé ráno, aj teraz som si vypila svoju kávičku na balkóne s rannou cigaretou. Áno, musím priznať že svoje fajčiarske sklony som obmedzila už iba na rannú cigaretu ku káve, čo bol celkom úspech. Asi sa divíte, prečo študentka maturitného ročníka má vlastný byt a žije sama. Na to je dosť jednoduchá odpoveď. Keď som mala dvanásť moja mama zomrela na rakovinu krčka maternice. Odišla skor, ako som sa stihla rozlúčiť. Mojho otca to dosť vzalo, pár mesiacov po jej smrti havaroval, a podlahol zraneniam. A tak som zostala sama. Niekomu sa to zdá ako banálny scénar zlého filmu, pre mňa to však bola realita. Po rodičoch mi zostal dom. Žila sme u starej mami a keď som mala osemnásť a mohli sme predať dom po rodičoch, za peniaze som si kúpila byt 2+1 v Bratislave, a malé autíčko k tomu. Popri škole mám fajn prácu, takže celkom stíham a zvládam si zarobiť na živobytie. Aj keď, musím priznať že účty za elektrinu, a podobne mi občas pomáha platiť starká, alebo poistka po rodičoch. Občas to nemám ľahké, sú mesiace, kedy musím každú korunu prevracať dvakrát, ale vždy sa to vylepší. Z balkóna ma vytiahlo zvonenie pri dverách. Prebehla som miestnosťou a otvorila dvere, bol to môj spolužiak Roman. Roman bol jeden z mála ľudí, ktorých som dokázala počúvať od rán do večera. Občas som premýšľala či je vôbec heterák, ale to že je ma utvrdzoval jeho dokonalý vzťah s Emou. Vždy keď som ich videla spolu, zožierala ma závisť, prečo nemám aj ja také šťastie, že aj ja chcem prežívať tú dokonalú harmóniu vzťahu. Tak ako vždy odcupkal k mojej zrkadlovej skrini, postavil sa pred ňu a skúmal svoju tvár. „Hmm, dúfal som že tie kruhy zmiznú.“ poznamenal a prstom si prechádzal miesta pod očami. „V kúpeľni máš na to gél.“ zakričala som mu z kuchyne. „Si poklad.“ zakričal a ja som počula ako prechádza do kúpeľne. O štvrť na osem som prezlečená a s perfektným make-upom sedela v aute a čakala na Romana, pretože si na schodoch zmyslel že ešte zbehne na toaletu. Prepínala som na rádiu stanice a druhou rukou som klopkala po volante svojho Suzuki Swiftu. Bolo to malé autíčko, a nepatrilo zrovna k tým úžasným „strojom“ čo fičia občas po diaľnici, ale bol to môj „Brouček“ a ja som bola s ním a jeho výkonom nadmieru spokojná. Konečne vybehol von a tváril sa víťazne. „A jéje, tak to nebolo len o malej potrebe.“ zašomrala som si keď som si predstavila ten puch, čo zostal v kúpeľni. Cestou do školy sme nabrali ďalších dvoch spolužiakov. Škola bola dosť blízko, MHD asi tak 10 minút, ale nikomu sa nechcelo cestovať v preplnenej električke, ktorá ťahá z posledného. Svoj nudne strávený deň v škole vám nemusím opisovať, vlastne ho ani neviem opísať. Celý som ho prespala, dobiehala som čas, ktorý som strávila v noci na balkóne s cigaretou a vínom, čakaní na správu od Tamarky.