Tam, kde muži nemôžu...

Týždeň sa vliekol pomerne pomaly, a jediné čo ma v škole bavilo, bolo neustále detailné skúmanie Martinovho zadku, ktorý bol božsky formovaný. Takže výhody poslednej lavice: môžeš spať bez toho aby ťa učiteľka videla, napchávať sa cez hodinu a tváriť sa inteligentne len keď prejde niekto okolo, no a samozrejme geniálny výhľad. Musím sa priznať že práve ten spolužiak nemal dobrú len zadnú časť tela, bol cely až príliš „dobrý“,až človek dostal zimomriavky keď sa ho dotkol. Moje zamyslenie, a pohľad smerovaný na zadnú časť jeho tela prerušilo zvonenie. Pozrela som sa svoju spolusediacu, ktorá spala so slúchadlami na ušiach. Pousmiala som sa a jemne som do nej štuchla, otvorila oči a rozospato sa začala naťahovať. „Čo sa deje?“ zazívala a poobzerala sa po už skoro prázdnej triede. „Poď, ideme!“ povedala som a zdvihla som svoju telesnú schránku zo stoličky. Tak ako vždy po škole som so svojou spolusediacou a zopár ďalšími išla ku mne. Do môjho Swiftu sa vstal obmedzený počet ľudí, takže vždy dvaja po prípade traja prišli neskor MHD. Nezvyklo nás byť veľa, maximum bol osem ľudí. Bolo ťažké nemyslieť na Martinove úžasné telo, keď sedel v aute na sedadle spolujazdca a očividne ma rozptyľoval. „Máš zelenú.“ počula som jeho hlas. Pozrela som na semafor, mal pravdu. Trochu som sa začervenala, lebo som si uvedomila že všetci v aute na mňa civia. Na plyn som dupla trochu silnejšie než som mala v pláne. „Simi, potrebovala by si rozptýlenie.“ zasmiala sa spolužiačka zo zadného sedadla. „Myslím že toho som mala na dnes až dosť.“ povedala som si ticho pre seba, ale kľudne by som odprisahala že sa Martin vedľa mňa zachichotal. O šesť hodín neskor bol môj byt konečne uprataný a takmer prázdny. Sedela som s Tamarkou na balkóne v župane, osprchovaná, a prehodnocovali sme jej posledné príhody. „Vieš Láska, teba to auto tuším láka.“ smiala som sa. „Čo by ma lákalo, si predstav keď má niekto malé auto, presne ako Juro, mal WV Polo, a stále som si narážala hlavu o strechu auta. Ale tak pravda je, že je to najjednoduchšie. Odparkuješ to kde chceš, kedy chceš...“ „Ďalej mi hovoriť nemusíš.“ smiala som sa a Tamara sa na mojom smiechu celkom bavila. Potom zvraštila obočia a trochu vážne, trochu zvedavo na mňa pozrela. „A čo ten s tým dobrým zadkom?“ „Čo by s ním bolo?“ zažmurkala som. „No, ty hovoríš o ňom celkom často...“ „ ...až to nie je zdravé, ja viem.“ dokončila som vetu a usmiala som sa. „Nemáš silno emotívny pocit, že by si mala pre neho slabosť?“ Prekvapila ma, čakala som v jej hlade iróniu, ale nebola tam. Miesto nej tam bola obava, či skôr ostražitosť. „Nebuď smiešna, lebo sa začnem smiať ešte skôr, ako sa vyzlečie.“ veselo som odvrkla a potiahla som si z cigarety. „Inak s tou tvojou fóbiou by sme mali niečo robiť. Je ti jasné, že na svete je podstatne menej mužov ako žien? Za chvíľu sa ti minú zásoby.“ skonštatovala a odpila si zo svojho pohára. „Prosím ťa, zlá burina nevyhynie.“ usmiala som sa a aj ja som si odpila. „No, to je pravda, ale to neznamená, že sa dostane aj do tvojej záhradky Zlatko.“ usmiala sa a pozrela na hodinky. Trochu sa zamračila, spustila ruku a dopila svoj pohár. ,,Tak budem lezba." zasmiala som sa. ,,Tak s tým ja problém nemám." zasmiala sa tiež a potom sa pozrela na mobil. „Musím ísť, zajtra fičím do práce.“ Smutne som sa usmiala a odprevadila som ju k dverám.